Príbeh z dna skrinky

Tento príbeh čo sa tu snažím povedať nie je skutočnosť. Ale zas, nie je to len výplod mojej fantázie..
Vieš, nie všetko v živote mi vychádza. Raz utekám z domu, hľadám svoje šťastie, no občas len tak sedím, hypnotizujem stenu oproti a chcem zomrieť. Hej, chcem skapať. Túto vetu som povedala už toľkokrát, že už to ani nemá cenu počítať. Jasné, vždy som tvrdila, že život je dar a keďže ešte stále žijem, som predurčená na niečo veľké, ale..občas sa tomu nevyhneš. Je to možno len taká fráza. Chcem skapať. Keby som sa však mala nad tým zamyslieť, nespravila by som to. Keď už pre nič iné, už len pre tých nemenovaných, ktorí mi denno-denne hovoria, aby som skapala. Nikdy im nespravím tú radosť. Určite nie v podobe mojej smrti. Hlavne nie tatkovi a jeho: "Skap už konečne, ty prijebaná kurva! Choj už do piče!" Neznáša ma. Ale ja.. Ja ho neznášam ešte viac. Neznášam ho pre všetko, čo mi kedy spravil. Dokonca aj pre to, čo mi kedy povedal. Hlavne ho však neznášam pre to, kým kvôli nemu som. Vydedencom. Žobrákom. Nechceným deckom, bez kúska citu.
Vraj nemám city. Neviem ich vyjadrovať. Vraj neviem ľúbiť. Prečo by som však aj mala? V tomto svete aj tak nikto neľúbi. Neľúbi mňa. Ale mne je to aj tak, v podstate, jedno. V podstate. Veď..ja už ani neviem plakať od ľútosti. Od nervov áno, ale od ľútosti? Nepamätám si, kedy to bolo naposledy, čo som revala, že mi niečo prišlo ľúto. Dokonca, aj keď vidím nejakú rodinu, šťastnú rodinu, neplačem, že ja takú nemám. Nie je mi to vôbec ľúto. skôr som nahnevaná. Na tatka, aj na všetkých, že ma nevedia ľúbiť. Vždy som až taká nahnevaná, že mi vyhŕknu slzy a ja plačem ako malé decko. Od nervov. Ale keď si to tak vezmete, ešte som malé decko. Malé nechcené decko bez lásky. Bez nikoho. Samé..pre to píšem tento príbeh.

Prepáč!

Chcela som sa ti len ospravedlniť,
za to, že ťa neviem prestať ľúbiť.
Prepáč, že som vôbec začala,
no ja, ja som to fakt neplánovala.

Prepáč mi, že som mi zdáš krásny,
prepáč i to, že som chcela o tebe každému básniť.
Prepáč mi, že si predstavujem ako ťa bozkávam,
neboj sa, len vo svojich snoch zostávam.

Prepáč, prepáč mi to na 100-krát,
že neviem nič, len teba milovať.
ospravedlňujem sa za to, že ťa mám rada,
ja však za to nemôžem, to je môjho srdca zrada.

Prepáč mi, že som ťa vôbec spoznala,
prepáč, že sa moja láska ozvala.
Prepáč mi, že ťa chcem pri seba mať,
prepáč, že ťa chcem objímať.

Prepáč mi to, no nie len na 100-krát,
prosím, rovno to aj tisícmi vykráť.

Dokonca už aj dôvod viem,
prečo za tebou plačem, a plakať aj budem.
Ja neplačem len preto, že ma nemáš rád,
ale preto, lebo si mi vysvetlil význam slovíčka milovať..

So zlým pocitom..

Na začiatku som vždy so zlým pocitom chodila spať,
s pocitom, že ma tomto svete nikto nemá rád.

Myslela som si, že moja nádej je biedna,
až kým som jedného dňa neuvidela teba.

Keď som ťa uvidela po 1-krát,
hneď sa mi zvýšil krvný tlak.

Keď si sa na mňa usmial,
tlak mi nebezpečne stúpal.

Myslela som, kedy zistí že po ňom túžim,
že len jeho bezvýhradne ľúbim?

Chodila som s nádejou spať,
a nádejou, že ma máš rád.
Zahorela som k tebe horúcou láskou,
no ty, ty si chodil za inou kráskou.

Keď som ťa s ňou po 1-krát uvidela,
v mojom srdci ostrá bolesť sa prebudila.

S plačom som večer zaspávala,
keď sa zobudila, zlomené srdce som mala.

Dať som sa chcela na večný spánok,
nikoho nevídať a necítiť ranný vánok.

Viem, na také reči som ešte malá,
no ja som ťa skutočne mala rada.

Teraz viem, že to bola chyba,
lebo mi kúsok srdca chýba.

Viem, znie to naivne, priam smiešne,
veď čo ja o tom môžem vedieť ešte?

Ja som sa nechcela hrať na veľkú, veď som ešte malá,
ja som len chcela aby ma tvoja ruka na srdiečku hriala.

Už nikdy viac k tebe nechcem zahorieť láskou,
choď preč, choď si za svojou kráskou.

Stále čakám na chlapca, čo zahorí láskou ku mne,
skôr ako v beznádeji umriem.

Bože, prečo ma nikto nemôže ľúbiť?
Veď to môže iba skúsiť..

Zasa chodievam so zlým pocitom spať,
s pocitom, že ma na tomto svete nikto - ale vôbec nikto - nemá rád.

Som..

Som človek bez lásky, ktorý ťa má rád,
som človek so smútkom, ktorý ťa chce vidieť smiať.
Som človek zlomený, ktorý ťa vždy podrží,
som človek napoly zomrelý, ktorý bez teba nevydrží.

Som osoba nemilovaná, ktorá ťa veľmi ľúbi,
som osoba ľúbiaca, ktorá keď nie je s tebou, stále smúti.
Som osoba skromná, ktorá ďakuje bohu, že ťa spoznala,
som osoba naivná, ktorá chce aby si s ňou zostala.

Som duša samotná, ktorá hľadala niekoho, komu by sa mohla zdôveriť,
som duša bez nikoho, ktorú nevedel nikto oceniť.
Som duša bez nikoho, ktorá keď našla teba,
som duša so srdcom, ktorá vtedy našla to, čo jej k životu treba..