Tento príbeh čo sa tu snažím povedať nie je skutočnosť. Ale zas, nie je to len výplod mojej fantázie..
Vieš, nie všetko v živote mi vychádza. Raz utekám z domu, hľadám svoje šťastie, no občas len tak sedím, hypnotizujem stenu oproti a chcem zomrieť. Hej, chcem skapať. Túto vetu som povedala už toľkokrát, že už to ani nemá cenu počítať. Jasné, vždy som tvrdila, že život je dar a keďže ešte stále žijem, som predurčená na niečo veľké, ale..občas sa tomu nevyhneš. Je to možno len taká fráza. Chcem skapať. Keby som sa však mala nad tým zamyslieť, nespravila by som to. Keď už pre nič iné, už len pre tých nemenovaných, ktorí mi denno-denne hovoria, aby som skapala. Nikdy im nespravím tú radosť. Určite nie v podobe mojej smrti. Hlavne nie tatkovi a jeho: "Skap už konečne, ty prijebaná kurva! Choj už do piče!" Neznáša ma. Ale ja.. Ja ho neznášam ešte viac. Neznášam ho pre všetko, čo mi kedy spravil. Dokonca aj pre to, čo mi kedy povedal. Hlavne ho však neznášam pre to, kým kvôli nemu som. Vydedencom. Žobrákom. Nechceným deckom, bez kúska citu.
Vraj nemám city. Neviem ich vyjadrovať. Vraj neviem ľúbiť. Prečo by som však aj mala? V tomto svete aj tak nikto neľúbi. Neľúbi mňa. Ale mne je to aj tak, v podstate, jedno. V podstate. Veď..ja už ani neviem plakať od ľútosti. Od nervov áno, ale od ľútosti? Nepamätám si, kedy to bolo naposledy, čo som revala, že mi niečo prišlo ľúto. Dokonca, aj keď vidím nejakú rodinu, šťastnú rodinu, neplačem, že ja takú nemám. Nie je mi to vôbec ľúto. skôr som nahnevaná. Na tatka, aj na všetkých, že ma nevedia ľúbiť. Vždy som až taká nahnevaná, že mi vyhŕknu slzy a ja plačem ako malé decko. Od nervov. Ale keď si to tak vezmete, ešte som malé decko. Malé nechcené decko bez lásky. Bez nikoho. Samé..pre to píšem tento príbeh.
